Mírovo dobrodrůžo- Díl I. Tajemně temné setkání

17. srpna 2012 v 22:31 | Nosferatu Psiren, blahé paměti |  Žádná
Parodie mé le sis Rip van Winkle, či Fräulein Devil nebo Alethea Raewlyn.
Je to temné a tajomné.
Je to PARODIE! :D
Z denníka Mira Š., spísané v psychiatrickej liečebni v Bratislave.

Všetci mi kládli otázky, prečo som to urobil. Média boli plné správ ohľadom toho, že som sa pokúsil o samovraždu obesením sa vydezenfikovanými reťazami z Metalshopu. Sám som to nechápal. Skrátka ma to dostalo... dostalo ma to do akéhosi tranzu. Prenasledovali ma duše zosnulých zvierat, ktoré som nedokázal zachrániť a putovali do koša, následne na smetisko pri Luníku deväť.
Spomínam teda, ako sa táto celá Sodoma odštartovala a ľutujem, že som niekedy vôbec niečo takéto dopustil...
Celé sa to začalo tým, že som zatúžil po kariére patológa, lenže som nemal peniaze na nové skalpely. Časom som totižto zistil, že umelohmotné lyžičky mi nebudú stačiť. Preto som sa vydal na dráhu umelca, lepšie povedané rock'n'rollového speváka. Pamätám si, ako by to bolo dnes... keď som dostal zákazku odohrať koncert aj s pár známymi na stotých narodeninách jednej miestnej babičky.
V noci som nemohol spať, cítil som neskutočnú žalúdočnú neurózu. Ako som ráno vstal, bol som nevyspatý a bol pod vplyvom ľahkej apatie. V krku sa mi tvorila akoby neviditeľná prekážka, ťažila ma, ťažila moje hlasivky. Sťažka som preglgol a šiel si natupírovať vlasy. Počas tupírovania som si obaril ruku a vydal ten správny hrdelný krik, aký sa mi podaril počas účasti v Superstar. Bol som to zase ja. Napriek tomu, že som mal mierne obhorené končeky vlasov a pripomínali zle urobenú topinku.


"Miro!" skríkol na mňa Elemír a mňa prudko trhlo, pretože som celú svoju pozornosť upriamoval na display svojho mobilu, kde som si prezeral aktualizácie na svojom Facebooku. Nebolo pre mňa nič nové, že som si našiel žiadosti o priateľstvo od neznámych, ale po mojej účasti v Superstar som si na to zvykol. No teraz som si všimol, že ma o priateľstvo prosí istá Natálie V. Pozrel som si jej fotky a bol som viac ako len nesvoj, nielen tým, že nebola príliš vzhľadná. Vyžarovala z nej istá aura. Temná a tajomná aura. Začalo ma ťažiť na hrudi a nebol som schopný nádychu. Práve vtedy na mňa skríkol Elemír. Zrazu sa mi javil taký zlý. Jeho naružovo nafarbené vlasy, ktoré boli natupírované vo mne znenazdajky začali budiť strach. "Elemír...," začal som pomaly, lebo som nevedel nájsť tie správne slová. Zahryzol som si teda do spodnej pery. Elemír ma sledoval cez veľké, slnečné okuliare a očakával, čo mi chcel povedať. "Elemír, ja mám zlú predtuchu. Nemali by sme im ísť hrať na ten koncert!" Vyletelo zo mňa zrazu. Napriek slnečným okuliarom v čiernej farbe som si všimol Elemírov pohľad, ktorým ma prebodával. Vytiahol si teda z úst špajdličku, ktorá bola na konci, ktorý mal v ústach a zasekol ju medzi ukazovák a prostredník. "Ako že nemáme hrať?," pýtal sa Elemír a ja som na ňom videl stúpajúcu agresivitu. Varila sa v ňom žlč. "Budeme hrať, inak to našu kapelu zruinuje!" Každým slovom, každou slabikou jeho hlas naberal na hlasitosti. To zaregistrovali i ďalší dvaja členovia, Mojmír a Bimbo. "Miro, mysli vôbec!" Skričal na mňa Bimbo a nasrdene rozhodil rukami, pričom trafil Mojmíra a zhodil mu z nosa totožné okuliare tým Elemírovým. Bimbov hlas bol čoraz tenší a znel viac žensky. "Dokelu, Bimbo!" Bimbo sa zatváril zahanbene. "Dnes budeme hrať, či sa ti to páči alebo nie!" Zavelil svojrázne Elemír a Bimbo s Mojmírom len súhlasne prikyvovali. "Yeah!" Prudko trhol rukou a ohrnul nosom.

Dnes si uvedomujem, akú chybu som spravil. Mal som skrátka povedať nie a zavrieť sa do kuchynskej linky, pričom sa jej držať pokojne aj zubami a načierno nalakovanými nechtami. Ale ako som to mal argumentovať? Že ma vydesila denná aktualizácia na Facebooku, kde si ma pridala nejaká Češka? Celou cestou v našom karavane som sa cítil nesvoj a so sklesnutým pohľadom som si prezeral na mobile aktualizácie tejto Češky, Natálie. Zistil som, že podporuje organizáciu PETA, je vegetariánka, má rada sadomaso, metal a nie je práve vzhľadná, spomínal som to už? Boli sme na mieste. Z okna som mal výhľad na celkom útulný domčúrik. Nechápal som, prečo si nás niekto takýto pozval na hranie na narodeniny. Keď karavan zastal, vystúpil som z auta. "Awwww yeah!" Zjačal Mojmír, keď vychádzal a tresol si hlavu o strop auta. Jeho zelené blond vlasy skončili v jednom bode celé ohnuté. Bimbo prevrátil očami. Ráznym krokom sme vykročili vpred mojej už teraz ako viem budúcnosti, ktorá nemala dobrý spád... Rinčali sme na desať kilometrov. Aj tá reťaz, ktorá takmer spečatila môj osud.

"Dobrý deň, chlapci!" Dvere nám otvorila postaršia pani, ale nebola to "naše bábi", ako ju nazýva Elemír. Bola to Hildegarda, emigrantka z Nemecka, ona sa však označuje za elektrikárku.
"Si daj, Hildegarda!" Pozdravil ju Mojmír a vymenili si veľavravné pohľady. Vždy, keď sme sa s Hilďou stretli, venovala nám lačné pohľady, predovšetkým Mojmírovi. "Babi, prestaňte! Zvýrazňujú sa vám vrásky!" Hildegarda zostala viac ako len zarazená a teda nás bez ďalších okolkov zaviedla do obývačky, kde na nás v húpacom kresle čakala "naše bábi". V očiach sa jej skvela radosť z toho, že práve my jej zahráme na stotých narodeninách. Keby tak, chúďa, tušila...
Napojili sme aparatúru a pripravili sa na odohranie koncertu. Ja ako spevák som s mikrofónom a stojanom naň stál tesne pri bábinom húpacom kresle. "Toto je pre vás, bábi!" Zjačal som a uvidel som mierne zdesenie u ostatných jej kamarátiek zo starobinca, vrátane Hildi. Na tento moment som si dlho pripravoval inkriminovaný výkrik, čo budem do smrti ľutovať. Zvrieskol som ale o niečo vyššie následkom toho rána. Bimbo práve vykopol. A bábi zhodilo z húpacieho kresla. Všetci sme zostali v nemom úžase. Teda až na Bimba, ktorý opäť vydal ten zženštilý výkrik. Bábi nejavila žiadne známky života. "Je mŕtva!" Skričal niekto vtom zmätku. Potom už bolo všetko ako v spomalenom filme... Dôchodkyne sa začali búriť. Jedna zasiahla Elemíra priamo do nohy. "Elemír!" Bimbo okamžite zareagoval, predsa len nemohol vidieť svojho brata v takomto stave, keď po ňom sápali všetky tie vrásčité dôchodkyne. "Bimbo, zachráň sa aspoň ty!" Miestnosťou sa nieslo Bimbove bojové nie. Teda lepšie povedané, bolo to "IEEEEEE NIEEEEEEEE!" K zemi padla ďalšia mŕtva dôchodkyňa. Bimbo totižto pohotovo schmatol bakuľku jeden z dôchodkýň a hlavnú, ktorá sa na jeho brata prisávala, hovorovou rečou povedané sejmul k zemi jednou ranou. Využil svoje skúseností zo zombie hier. Potiahol svojho brata a počas toho kričal "pohni si ty dement!". Utekali sme len za nami vlasy viali. Nevedeli sme kam v tomto ruchu utiecť, niekto zavolal dokonca policajtov! Museli sme konať.
V rýchlosti sme sa zatvorili v pivnici. Všade panovala tma. Sťažka sme dýchali. Nemohli sme uveriť tomu, čo sa práve stalo. Tento moment precitnutia a následného zdesenia prerušil Mojmír. "Tie staré pijavice mi doškriabali novú vestu!" Do toho sa pridal Mojmír. "To je nič oproti tomu, čo urobili mne! Vytrhali mi škuty, až za jednu hrsť vlasov!" Bimbo zdesene zhíkol a ja som ich všetkých zahriakol. Tmu prerúšali len naše svietiace oči. "Aha, mám foskoreskujúci lak na nechty!" Mával rukou nad našimi hlavami, áno, bol to Bimbo. Mali sme pocit, že nás niekto sleduje, že pri nás niekto stojí. "Skoro akoby som cítil dych na krku," zauvažoval nahlas Elemír. Vo všetkej tej tme sa mihol ďalší pár očí. "Miro!" Bol to ženský hlas, akurát veľmi nízko posadený. Prepadli sme panike a všetci sme ledva lapali po dychu, kričali by sme ako o život, ale nemohli sme vydať ani hláska. Elemír sa zahnal rukou. "Choď od nás preč, ty odporná, vražedná dôchodkyňa! Kto ti financuje dôchodok, ha?!," začal zhurta. Napokon sme si uvedomili, že tento hlas nemôže patriť žiadnej dôchodkyni, je moc mladý. Znova som pocítil ten náhly príval temnoty a tajomnosti v duši. Zmeravel som, moje nohy boli ako zo slamy a cítil som brnenie v prstoch. Daná osoba vytiahla z vrecka baterku, zasvietila a namierila si ju smerom k tvári. Hneď sme zistili, kto to je. Teda aspoň ja áno. "Ty...," zľahka som povedal a privrel oči, pričom som sa mohol počuť zjavne iba ja. Bimbo na následky toľkej hroznosti odpadol, až to zadunelo... "Čo si ty za tvora!" Začal Mojmír a zjavne začul moje famíliarne "ty". "Ty sa s hyntým poznáš?!" Naliehal na mňa Mojmír a mne nezostávalo nič iné, len krátko prikývnuť...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 - Fräulein Devil - Fräulein Devil | E-mail | Web | 17. srpna 2012 v 22:33 | Reagovat

Aaaa je to tu je to tu je to tu! Moja mástrpís paródia. ;D Hádam ti to tu Natálie neuvidí,keď som to písala podľa nej... by ma zabila.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.